Oko za oko… Alobal sa vypredal.

Keďže ide o tému, ktorá posledné dni rezonuje celým svetom, nedalo mi to a musel som sa – žiaľ – aj ja pozastaviť nad témou toho, čo je bezpečnosť, čo sloboda slova, čo investigatíva a čo je skutočná hodnota pre ľudí, ktorí svoju chrbtovú kosť stratili dekádu dozadu.Nechcem začínať faktom, že o život prišli dve mladé osoby, žial taký je a o to smutnejšie je akékoľvek slovo, ktoré by ktokoľvek mohol napísať. Životy im to už nevráti a nám na suchých perách zostávajú len slová úprimnej a hlbokej sústrasti smerom k rodinám, kolegom a priateľom. Nepoznal som osobne ani jedného z nich, ale v médiách sa pohybujem už tiež dlhé roky. Či už zo strany technického zabezpečovania, tvorby contentu, editácie či korekcie, môj život sa ťahal cez Ringier, reklamky, JOJ-ku až po News and Media Holding, kde som zakotvil.

Stretol som sa počas svojho života zo všeličím. Nevybujačeným egom redaktorov, čo si museli stále niečo dokazovať a museli plniť titulné stránky bulvárnych plátkov, kedy zabúdali na etiketu a takt, až po ľudí akými bol napríklad Julo Viršík, ktorý sa ku všetkým vždy správal s úctov a vybudoval si preto meno a postavenie, ktoré mu otváralo dvere k rôznym témam. Či už išlo o Pala Ruska, ktorý sa rozhodol že sa posnaží „preprať“ prachy cez sponzoring muzikálu Fontána pre Zuzanu, alebo cez podprahové otázky smerom k nemenovanej moderátorke, ktorá sa vydala za českého mafiána.

Všetky moje roky, ktoré som pracoval v médiách, sa na mňa „lepili“ informácie a spôsoby, ako sa dá dostať k informáciám a ako správne filtrovať čo je a čo nie je podstatné k pochopeniu kontextu všetkého, čo sa spája s témou. Keď som si prečítal prvý článok o vražde investigatívneho reportéra, začal som vnímať opäť všetky tie staré dobré impulzy, ktoré na seba nenechali dlho čakať. Myslieť si, že by sa o túto vraždu postaral pán K. alebo pán B. je ako vystreliť do tmy a dúfať, že guľka predsa len niekoho trafí. To, že sa téma zvrhne na „mafiu“ sa čakať dalo, pretože na to smerujú údaje, ktoré poskytli kolegovia, čo spolupracovali na téme.

Aj veľké ryby sa zos*ali

Pri sledovaní záznamov z tlačoviek je jasne vidieť, že nik nečakal, že sa môže stať niečo podobné. Výraz premiéra a ministra hovorili asi viac, ako ich slová. Obrovské očné bulvy, neprítomný pohľad a krízová situácia, ktorá sa len tak nevidí –  to je len krátky pohľad na to, že obom pánom v hlavách „šrotovalo“, kto sa im kedy vyhrážal a či by tiež nemali začať brať do úvahy fakt, že niekto je naozaj schopný podstúpiť aj tú najodpornejšiu vec – dopustiť sa úkladnej vraždy. V tomto smere  je však niečo, čo tak či onak smrdí, pretože nech sa na túto vec budete pozerať akokoľvek, strach vždy povie najviac. V kombinácii s tým, ako rýchlo sa ku všetkému začali „kompetentní“ vyjadrovať, znamená medzi riadkami oveľa viac – nemajú o tomto kroku žiadnu vedomosť a teda ani oni netušili, že by sa niečo také stalo. Vypaľovanie vozidiel, hrubá sila, to sú praktiky, ktoré poznajú a s ktorými sa redaktori bežne u nás stretli. Vražda, to je iný súdok a sú to úplne iné páky, ktoré začali ťahať nitkami.

Tu už je aj pán B. a aj pán K. úplne mimo hru a pán premiér si spolu s pánom Kalim uvedomujú, že nevyriešenie alebo zahladenie tejto veci, im zlomí nielen väz, ale aj niečo viac. Zrazu tu bude ešte väčší tlak, ktorý nepôjde len z našich médií, ale aj zo svetových. Zrazu tu nebude vyšetrovať iba podplatená a obmedzovaná slovenská polícia, ale aj europol, interpol a kto vie, kto sa ešte pridá. Zrazu tu je medzinárodný tlak, ktorý vôbec nehrá premiérovi do karát. Okrem toho, jemu nehrá do karát ani jeho zdravotný stav, ktorý sa pri vyššom zaťažení iba zhoršuje. Stres mu teda tiež vôbec nepomáha, že?

Symbolický „umieračik“ a samostatná polícia

Prvá lastovička, ktorá ukazuje na to, že vládnej strane začal zvoniť „umieračik“ na seba nenechala dlho čakať a – ako je to zvykom – opozícia sa opäť chytila scenáru odvolávania a vyvádzania politickej zodpovednosti za to, čo sa v krajine posledné roky deje. Svetlo do prípadov, ktoré sa tu posledné roky riešili a nedoriešili, môže priniesť polícia, kde podľa nálad, panuje všeobecná nevôľa, keďže sa už viacero z príslušníkov pol. zborov vyjadrilo, že si nemôžu robiť svoju prácu, pretože keď na niečo narazia, sú zrazu z vyšetrovania presúvaní na iné a tak si musí zakaždým nový a nový vyšetrovateľ riešiť všetky dôkazy nanovo a všetko si musí overovať. Ja osobne tajne verím, že sa nájdu v zboroch vyšetrovatelia, ktorí sa už nenechajú zastrašovať a postupne sa postarajú o to, aby došlo na každého, kto sa postaral o tento dnešný stav.

Vyjadrenie prokurátora o tom, že spustí peklo, sa teda javiť aj tak, že uvoľní všetky vyšetrovacie spisy aby sa kompletne nanovo otvorili a začalo sa konať aj napriek tomu, kto je vo vedení polície, kto je na ministerstve a tak podobne. Ja rád verím tomu, že presne toto je ten kontext, ktorý z jeho vyjadrení plynie. Chcel by som vidieť tvár pána ministra vnútra, keď tieto slová z jeho úst vyšli.

Ľud vs. utláčanie

Stále čítať slová ako „dosť“, „odstúpte“, „čas na zmenu“ a podobné veci. Kde je ale realita? Prečo sa nik nepostaví za to, čo skutočne chce? Prečo je to stále len o tom, akí sme hrdinovia na sociálnych sieťach, že si stále hovoríme, ako sa už tejto vládnej garnitúre nepodarí vyhrať ďalšie voľby a aj tak to stále vyhrajú? Kde je chyba? Problém? Je to vecou toho, že si Fico rovnako ako kedysi Mečiar, kupoval hlasy na úkor polodementných dôchodcov, čo im stačí kvetinka na MDŽ, guláš na predvolebných meetingoch a tak podobne? Ja chcem veriť tomu, že dôchodcovia – nech sú akí sú – nemôžu mať až takú moc na to, aby dostali Fica tam, kde je. Určite by pomohlo, keby mohli voliť iba ľudia, čo sú ešte v takzvanom produktívnom veku, alebo ešte prispievajú do štátneho rozpočtu a teda majú právo rozhodovať o tom, aká bude budúcnosť tejto krajiny.

V dnešnej dobe je však krajina vyskladaná hlavne z dôchodcov, čo je vzorka ľudí, ktorá je veľmi ľahko manipulovateľná a ktorá jednoducho bude voliť to, čo sa jej páči najviac a to aj bez toho, aby si uvedomili, či to je, alebo nie je dobré. Mladí ľudia, ktorý chceli zmenu, volili v posledných voľbách strany, ktoré sľubovali zmeny, čím sme si priniesli ĽSNS, Kolára s jeho sexi pipkami a rodinou a tak podobne.

Čo ale z toho? Zatiaľ, ako vidíme, vôbec nič. Boris Kolár sa snaží presadiť veci, ktoré by mohli pomôcť ľuďom, ale hádžu mu polená pod nohy. ĽSNS a Kotleba si zasa rieši len svoju rodinu a to, aby si počas svojho krátkeho pôsobenia stihli zarobiť úplne všetci, čo sú s ním v nejakom spojení. Vo finále by sa teda dalo povedať, že sme sa nijakým smerom neposunuli a jediný, kto tu (žiaľ) má stále nejaké výsledky, je práve ten dlhodobo neuznávaný a stále volený Fico a jeho „sociálno-demokratická“ strana.

Mediálna Hydra

Čo sa však okrem tohto všetkého stalo? Po prvý krát v mojom živote vidím to, ako sa tu sfromovala povestná Hydra. Teda zvieratko, ktoré je tak mazlivé, že ak mu utnete jednu hlavu, narastú mu ďalšie dve. Vyhasli dva životy, ale nasrali sa všetky mediálne domy. Začala investigatívna vojna, v ktorej ešte budú padať hlavy. Žiaľ pre aktuálnu vládnu stranu, to budú hlavy, ktoré sa starajú o to, aby táto vláda zostávala v zoskupení v akom je. Ak boli niektoré témy riešené len okrajovo a vo svojej podstate upadli do zabudnutia, aktuálne sa všetky tieto témy opäť otvoria. Ak boli niektoré podozrenia brané povrchovo, teraz sa pôjde do hĺbky. Rovnako tak, všetky kauzy, ktoré riešil Ján Kuciak a nebolo im venované dostatočné množstvo času, tak teraz si ich začne preberať aj prokuratúra, špeciálny súd a vyšetrovatelia. Či chceme alebo nie, zahraničné médiá budú robiť presne ten istý rešerš toho, čo robil Ján Kuciak a akonáhle nájdu akúkoľvek spojitosť s vládnou stranou, určite po nej pôjdu a pôjdu po nej silou Európskej únie, nie slovenskou políciou či prokuratúrou. Fico aj Kaliňák sa nebudú zodpovedať len v inštanciách našich vyšetrovateľov, ale aj tých zahraničných.

Tu sa ukáže skutočný charakter pána premiéra, ktorý sa dlhodobo búši do hrude, ako v okamihu zruší každého, pri kom čo i len náznakom bude zistené podozrenie z nejakej nekalej činnosti. Uvidíme, či v rámci sebareflexie mu už jeho mediálny poradca spísal demisiu a poradil mu, že bude lepšie, ak to spraví on, teraz a sám a vezme so sebou aj zvyšok vlády.

Čo by mal premiér spraviť? Quo Vadis?

Ja našťastie nie som v koži žiadneho z redaktorov, čo by riešil investigatívu a už vôbec nie v koži premiéra či nebodaj ministra vnútra. Faktom pre mňa však ostáva jedno jediné riešenie, ktoré by mal premiér zvažovať ako úplne prvé – vyhlásiť hlasovanie o dôvere tejto vláde. Ukončiť tak dôstojne svoje pôsobenie vo vláde a postupne sa začať účastniť na vyšetrovaní a poskytovaní plnej súčinnosti vyšetrovateľom a to aj na detektore, ktorý všetky jeho odpovede preverí.

A spolu s tým, by mali okamžite začať vyšetrovať kompletne všetky zametené kauzy a doriešiť kompletne všetky prehrešky, ktoré voči štátu táto vláda spáchala. V minulosti by boli popravení za vlastizradu, pretože štát odovzdali do rúk oligarchov. Mal by sa im zhabať kompletne celý majetok a mal by sa rozpredať v dražbe, aby sa z nej naplnila pokladnica, ktorú rozkrádali celú dekádu.